19. SEPTEMBRA 2026
Keď prestaneme neustále riešiť svet okolo seba, mozog môže venovať viac priestoru svetu v nás. A potom sa zdanlivo bez príčiny objaví zaujímavý nápad.
Žijeme v zvláštnej dobe. Dokážeme pracovať, telefonovať, odpovedať na správy, sledovať správy, počúvať podcast a medzi tým ešte skontrolovať sociálne siete.
A keď konečne nič nemusíme, často automaticky siahneme po telefóne.
Máme pocit, že oddychujeme.
Lenže oddych od práce ešte nemusí znamenať oddych od podnetov.
Chvíle, keď nemusíme riešiť žiadnu úlohu, reagovať na nové informácie ani cielene zamestnávať pozornosť, sa z našich dní postupne vytrácajú.
A pritom práve vtedy sa v mozgu dejú veľmi zaujímavé veci.
Najskôr si povedzme, čo tým nemyslíme.
Pozerať televíziu nie je ničnerobenie.
Scrollovať sociálne siete tiež nie.
Čítať správy, hrať hru na mobile alebo počúvať podcast znamená, že mozog stále prijíma a spracúva množstvo informácií.
Ani beh, pri ktorom sledujeme tempo na hodinkách, či séria drepov, pri ktorej počítame opakovania a kontrolujeme techniku, nie sú tým stavom, o ktorom hovoríme. Máme úlohu a naša pozornosť je k nej nasmerovaná.
„Ničnerobením“ tu myslíme skôr chvíle bez konkrétnej mentálnej úlohy a bez neustáleho prísunu nových vonkajších podnetov.
Sedíme a pozeráme z okna.
Kráčame bez telefónu a bez potreby niečo vybaviť.
Ležíme so zatvorenými očami.
Sedíme vo vlaku a sledujeme krajinu.
Pozeráme do ohňa.
Alebo po masáži ešte chvíľu pokojne ležíme.
Nemusíme pritom zastaviť myšlienky. Práve naopak. Môžeme ich nechať voľne prichádzať a odchádzať.
V neurovede sa v tejto súvislosti stretávame s pojmami ako resting state (pokojový stav), internally directed cognition (vnútorne zamerané myslenie), spontaneous thought (spontánne myslenie) alebo mind-wandering (voľné blúdenie mysle). Nie sú to synonymá, ale každý z nich opisuje inú stránku toho, čo sa môže diať, keď naša pozornosť nemusí byť neustále riadená vonkajšou úlohou.
Niekedy pritom pokojne môžeme aj fyzicky pracovať
Je tu ešte jeden zaujímavý paradox.
Nemusíme nevyhnutne sedieť v kresle a pozerať do prázdna.
Mnohí ľudia poznajú situáciu, keď ich riešenie problému alebo nový nápad napadne pri umývaní riadu, skladaní bielizne, upratovaní, práci v záhrade alebo počas obyčajnej chôdze.
Prečo práve vtedy?
Pri známej, jednoduchej a automatizovanej činnosti nemusíme venovať všetku svoju pozornosť tomu, čo robíme. Telo vykonáva naučenú činnosť a myseľ má väčší priestor voľne sa pohybovať.
Pre človeka, ktorý väčšinu pracovného dňa premýšľa, rozhoduje, plánuje a rieši problémy, tak môže byť jednoduchá manuálna práca zvláštnou formou mentálneho odpočinku.
Nie preto, že mozog prestal pracovať.
Prestali sme mu na chvíľu zadávať ďalší problém.
Samozrejme, neplatí to pri každej manuálnej činnosti. Ak sa učíme niečo nové, pracujeme s nebezpečným nástrojom alebo robíme činnosť vyžadujúcu presnosť, mozog môže byť zamestnaný veľmi intenzívne.
Rozhodujúce teda nie je, či naše telo niečo robí, ale koľko cielenej pozornosti od nás daná činnosť vyžaduje.
Keď prestaneme riešiť úlohu, mozog rozhodne neprechádza do režimu OFF.
Už pri prvých neurozobrazovacích výskumoch vedcov zaujalo, že počas pokojového stavu sa určité oblasti mozgu správajú veľmi systematicky.
Postupne sa pre jednu z významných sietí zaužíval názov Default Mode Network – DMN (sieť predvoleného režimu mozgu).
Nejde o jedno „centrum ničnerobenia“. DMN je funkčne prepojená sieť viacerých oblastí mozgu. Medzi jej hlavné uzly patria napríklad medial prefrontal cortex (mediálna prefrontálna kôra) a posterior cingulate cortex (zadná cingulárna kôra) spolu s precuneom a ďalšími oblasťami.
Jej aktivita býva výrazná pri vnútornom mentálnom dianí – napríklad keď premýšľame o sebe a druhých, vybavujeme si minulosť, predstavujeme si budúcnosť alebo nechávame myšlienky voľne plynúť.
Veľký prehľad dvadsiatich rokov výskumu DMN publikovaný Vinodom Menonom v časopise Neuron ukazuje, že táto sieť súvisí s autobiografickou a epizodickou pamäťou, sebauvažovaním, sociálnym myslením, jazykom, významom a spontánnym tokom myšlienok.
Inými slovami:
Keď prestaneme neustále riešiť svet okolo seba, mozog môže venovať viac priestoru svetu v nás.
Spomína. Prepája. Predstavuje si.
Možno si pri umývaní riadu vybavíme rozhovor spred desiatich rokov.
O chvíľu nám napadne človek, ktorého sme dávno nevideli.
Myšlienka preskočí k problému v práci.
A potom sa zdanlivo bez príčiny objaví nápad, ako ho vyriešiť.
Tento zdanlivo neusporiadaný tok nemusí byť iba mentálny šum.
Jedna zo súčasných interpretácií DMN hovorí o prepájaní informácií z pamäti, jazyka a významových systémov do akéhosi vnútorného modelu sveta – príbehu vytvoreného z našich skúseností, pomocou ktorého premýšľame o sebe, druhých, minulosti aj o tom, čo sa môže stať.
Novšie výskumy idú ešte ďalej. Skúmajú napríklad vzťah medzi spontánnym myslením, pamäťou a jej konsolidáciou, teda procesom, pri ktorom sa nové skúsenosti postupne upevňujú a začleňujú do existujúcich vedomostí.
To je podstatne zaujímavejší obraz než predstava, že počas odpočinku mozog jednoducho „vypne“.
Poznáme to mnohí.
Celý deň sa snažíme vyriešiť problém – a nič.
Potom ideme do sprchy.
Umývame riad.
Kráčame so psom.
Pozeráme z okna.
A riešenie sa zrazu objaví.
Treba však odolať lákavému zjednodušeniu:
DMN nie je „centrum kreativity“.
Kreatívne myslenie pravdepodobne vzniká spoluprácou viacerých mozgových systémov. Výskum poukazuje okrem DMN aj na Executive Control Network (sieť výkonnej/kognitívnej kontroly).
Veľmi zjednodušene si to môžeme predstaviť tak, že spontánnejšie procesy umožnia vznik nečakaných asociácií a nápadov, zatiaľ čo systémy kognitívnej kontroly ich následne posudzujú, usmerňujú a rozhodujú, ktoré z nich dávajú zmysel.
Možno preto niekedy potrebujeme problém na chvíľu prestať riešiť, aby vznikol priestor na jeho nové usporiadanie.
Nie.
A toto je dôležité.
Mind-wandering (blúdenie mysle) môže byť príjemný, tvorivý a užitočný proces. Ale môže sa zmeniť aj na opakované prehrávanie problémov, obáv alebo nepríjemných situácií.
Rovnako by bolo nesprávne tvrdiť, že vyššia aktivita DMN automaticky znamená väčšiu kreativitu, zdravší mozog alebo kvalitnejší oddych.
Keď riešime problém, potrebujeme sústredenie.
Keď sa učíme niečo nové, potrebujeme pozornosť.
Keď šoférujeme v náročnej premávke, nechceme sa stratiť vo vlastných spomienkach.
Ak však celý deň preskakujeme od jednej úlohy a obrazovky k druhej, možno nám začne chýbať opačný pól – čas, keď od mozgu práve nič nechceme.
Skúsme si všimnúť, koľko takýchto okamihov sme zo svojho života odstránili.
Čakáme na električku – telefón.
Sedíme u lekára – telefón.
Ideme výťahom – telefón.
Večer si ľahneme – seriál.
Ideme na prechádzku – podcast.
Cvičíme – hudba, hodinky, počet opakovaní.
Na žiadnej z týchto vecí nie je samo osebe nič zlé.
Otázka je iná:
Zostáva nám ešte počas dňa chvíľa, keď náš mozog nemusí reagovať na nič, čo sme mu práve predložili?
Možno práve toto je jedna z podôb odpočinku, na ktorú sme trochu zabudli.
Z praxe Palawi
Aj preto vnímame relaxáciu trochu inak než iba ako ďalšiu položku v programe dňa.
Masáž samozrejme nie je neurologická terapia Default Mode Network a bolo by nepoctivé tvrdiť, že „aktivuje DMN“.
Môže však vytvoriť niečo oveľa jednoduchšie:
Čas, počas ktorého nemusíme nič riešiť.
Nemusíme odpovedať.
Nemusíme rozhodovať.
Nemusíme podávať výkon.
A nemusíme, resp.nemôžme ani sledovať telefón.
Možno preto niektorí ľudia po masáži hovoria, že im „vyplo hlavu“.
Z pohľadu neurovedy je to vlastne krásny paradox.
Mozog nevypol. Len dostal priestor robiť niečo iné.
Nemusíme kvôli tomu meniť životný štýl ani začať meditovať.
Skúsme byť niekedy iba desať minút:
Bez telefónu. Bez televízie. Bez podcastu. Bez knihy. Bez úlohy.
Alebo urobme niečo úplne obyčajné – umyme riad, zalejme kvety či sa pokojne prejdime – a tentoraz si k tomu nič nepustime.
Nemusíme kontrolovať dych ani sa snažiť „na nič nemyslieť“.
Len nechajme myseľ ísť, kam chce.
Ak chcete ísť hlbšie do tejto témy, odporúčam:
Vinod Menon (2023): 20 years of the default mode network: A review and synthesis. Neuron, 111(16), 2469–2487. Je to výborná syntéza prvých dvadsiatich rokov výskumu DMN.
Voľne dostupný celý článok
Joshi, Tompary & Kucyi (2026): The default mode network: where spontaneous thought meets memory consolidation. Current Opinion in Behavioral Sciences, 67, 101622. Pre náš text je obzvlášť zaujímavý tým, že prepája spontánne myslenie počas bdelého odpočinku s procesmi pamäti.
Voľne dostupný celý článok
Mental navigation as a default computational mode in human cognition (2026). Current Opinion in Behavioral Sciences. Novší teoretický pohľad na to, ako môže mozog počas vnútorne orientovaného myslenia pracovať so spomienkami, abstrakciami a predstavami budúcnosti.
Odborný článok
Dagmar Neštická Ulická
zakladateľ Palawi asia spa
